Včera som počúvala nádherný rozhovor v Človečine, ktorú robí Ančulka s Dr. Beatrix Czeisel a Anikó Greskó v preklade od drahej Jana Redy, ktoré prinášajú svetu poznanie Hviezdnych Rodov a učenie o ceste Kristovej a jeho vedomí. Zaznela tam jedna skvelá veta a mne vďaka nej bolo jasné, že postupne a vďaka mnohým vplyvom došlo k vyliečeniu mojej viery.
Moja viera v Boha a tým pádom v život bola v detstve vyformovaná návštevami kostola a pozorovaním nádherných sôch a fresiek, skrze ktoré mi ako dieťaťu šla správa, že je niekde mimo nás niečo čo sa nedá vidieť, čo nás ochraňuje a stráži, ale nedá sa to poznať a rozprávať sa s tým, lebo je to nejaký Pán a ten je na Nebesiach a trestá alebo odmeňuje. Asi som vtedy skôr pochopila základ fungovania obchodu a pracovnej hierarchie v korporátoch, než základ viery.
A keďže táto ilúzia sa čoskoro rozpadla pretože aj keď som poslúchala a všetko dobre robila, mala som pocit, že som potrestaná, keď mi je zo života vzaté niečo po čom som túžila. Moja detská hlavička sa pýtala, prečo, keď´ som dobrá?
A tak sa postupom času, v dospelosti pod vplyvom tohto zažitého programu a mnohých sklamaní, moja viera oslabila a po zopár nešťastných udalostiach života, keď fungoval rovnaký princíp, rozpadla.
Pozorovala som samú seba ako zdvíham päsť k nebu a kričím na Boha, prečo? Prečo keď´ som dobrá a nikomu neubližujem ale naopak? Bola to cesta k neustálemu utrpeniu a hľadaniu východiska, vďaka ktorej som paradoxne síce našla tanečnú medicínu, ale nevidela som princíp, že je to preto, lebo s Bohom , ani so životom ani s osudom sa neobchoduje.
Napriek môjmu hnevu na Boha/Bohyňu, aj keď sa ďalej rúcalo všetko na čom záležalo, som vždy a to bez podmienok v tanci cítila, že nie som sama. Skrze tanec sa ma naďalej dotýkalo to božské, to pravé, láskavé, to niečo, čo nie je vidieť a predsa je tu. Keď som tancovala, vždy prišla odpoveď. Vždy bola bezpodmienečná, jasná a plná vzájomnosti. Akoby to bol niekto, kto ma pozná a ľúbi takú aká som.
תגובות