Tanec Vlčice bol už zas absolútna PECKA! Už mi chýbajú vzletné slová na to a už ich používať nebudem, pretože ma moja vnútorná sila tlačí používať slová jasné a priame. A to je presná podstata toho, čo robím a aké to tentokrát bolo.
Tento seminár žije v svojej podstate už skoro 7 rokov a stále, každý krát ma prekvapí svojou intenzitou, hĺbkou a medziľudským prepojením. Zas a znova trefa do čierneho, priamo a jasne a pritom s toľkou nehou, láskavosťou a sebaúctou. Toto sa nám tento víkend v Domoraji dialo. Každej inak, no v princípe rovnako.
Videla a počula som toľko príbehov, toľkých žien, každej príbeh s úctou zriem, pretože nikto z nás ho nežije a preto, keď ho žena zdieľa s nami v kruhu, keď čokoľvek prináša ... a nemusí to byť vždy príjemné a ľahko stráviteľné .... je to pre mňa posvätný zážitok. Vtedy mi totiž rozpráva, prečo dnes je aká je, zdieľa so mnou kus svojej cesty a ja nachvíľu empaticky môžem byť s ňou, v jej duši, v pocitoch.
No a naraz stíchnu slová a začne hovoriť telo v tanci. Ach ... dopriala by som vám tú nádheru vidieť, ľudia. To je aj dôvod , prečo robím lektorské kurzy v Škole Tanečnej Medicíny. Učím ľudí sa otvoriť medicíne tanca, aby ju mohli šíriť medzi ľudí a tiež aby mohli byť svedkom prítomným tej nádhery, ktorá z tancujúcej bytosti srší.
Bez slov nám telo porozpráva svoju pravú podstatu, svoju božiu iskru odhalí hneď. Prinavráti pravdivosť hlavne nám samotným. A to je to čo najviac potrebujeme. Byť úprimní, pravdiví a autentickí k sebe, u seba doma. Neklamať si, nežiť v ilúzií, netrápiť seba a svojich blízkych potrebou udržiavať ilúziu pri živote, kvôli zdanlivému bezpečiu.
Fuuu! Videla som to tento víkend, ako padali naše ilúzie, ako padali tvrdé presvedčenia o sebe, o svojom tele, emóciách, o tom, čo je vhodné, čo sa patrí a čo nie, čo by sme mali a čo nemali a čím viac rachotu tu robilo, tie odpadnuté kamene zo sŕdc, tým viac a jasnejšie sme žiarili v tej pravej podstate ľudskej bytosti. V slobode. Ale nie tej vydupanej, rebelskej, ale v tej pokojnej, samozrejmej, prívetivej a prirodzenej človeku zrodenému na Zemi. Tej, čo je v pravom slova zmysle normálna.
A videla som ženy plné lásky, nehy, dobroty, úprimnosti a „šťavy“, vlastnej, neporovnateľnej. Každá SVOJA a každá krásna. Pohľad do očí takejto žene je blažený pocit. Je to úľava. Nie je za čo a prečo bojovať, ani trpieť. Niet čo obhajovať a za čo sa stavať. Niet rezistencie, iba láska k životu v ľudskom tele tu na Zemi. To je, za mňa, v žene to najkrajšie kráľovstvo nebeské žité v tele.
Vždy ďakujem, hoci to volám normál. Ale ja Ďakujem, že toto môžem žiť, vnímať a že môžem byť sprievodcom ženám na ceste k tomuto pocitu v tele, v sebe. Je to slasť. Je to poslanie. Ale hlavne je to zábava, v zmysle, že ma to baví a milujem túto prácu. A tak ďakujem každej z vás, ktorá túto cestu prejde, drahé moje. Na tento víkend sa nezabudne. Stále vás v srdci všetky cítim.
Tanec je v spoločenskom hodnotovom vnímaní zaradený v kategórií hobby. A je čas to zmeniť. A je to na nás, na každom z nás záleží, či a kedy sa to stane.
Pre mňa je tanec modlitba, cesta, liek, spôsob ako rozprávať k sebe a otvoriť sama sebe náruč poznania, hlbokého, takého, ktoré ti nikto iný nedá na svete. Zažiť je viac ako stokrát čítať, či počuť. A preto sa na vás drahé moje teším na ďalšom Tanci Vlčice, ktorý bude na jar v Domoraji zas.
S láskou
Marcela
