Milí moji, dovoľte mi s vami zdieľať jeden príbeh z môjho života, ktorý ma silno zasiahol. Bude to o mojom srdcovom kráľovi... tak volám môjho muža, ktorý je veľmi svojský a očividne veľmi odvážny človek.
Pár týždňov dozadu nám jeho srdce zdvihlo všetky svoje rozvetvené prsty a zamávalo s ni(a)mi zo strany na stranu. V ten moment som prijala učenie o tom, čo znamená pominuteľnosť.
Keď sa za ním zavreli dvere urgent príjmu a ja som zostala sedieť v čakárni s informáciou, že mám počkať dve hodiny na výsledok, čas sa pre mňa neskutočne spomalil.
A tak som tam iba sedela a hlboko vnútri vedela, že ja v tej pravej podstate od svojho muža nič nevyžadujem a nepotrebujem. Stačí, aby sedel vedľa mňa a len robil nádych, výdych a znovu nádych a výdych a to úplne stačí. Aby len žil.
Vtedy som pochopila pravú podstatu toho, čo znamená vzájomnosť vo vzťahu, pravdivosť k sebe i navzájom a prepojenosť. Tiež strach zo straty blízkeho človeka a hĺbku jeho dosahu alebo dopadu na môj život.
Cítila som sa ako malé dievčatko, krehká a rozbitná. Vedela som, že sme na hrane a dotýkame sa v tej hrane prechodu medzi svetmi a stačí tak málo a človek tu nie je.
Sila, ako dokáže jeden malý myokard mávnuť krídlom, ako taký motýľ a zmeniť počasie na úplne opačnej strane galaxie.
Jedno malé zachvenie a priority na rebríčku poskakujú ako Tetris keď doplníš jeden riadok. Zmizne, rozplynie sa a nahradí ho niečo úplne iné, nové. To nové sa ešte len rodí z chaosu, ale my už to niekde hlboko cítime, že všetko sa musí zmeniť a všetko sa i mení.
A čo ešte priniesol ten malý kúsok tela môjho muža je obrovská vďaka. Vďaka za to, že sme si to tentokrát vybrali tak, že ešte môžeme spolu tu na svete žiť a tvoriť a oveľa viac si vážiť náš spoločný čas. A to kam dávame pozornosť a kde ju vôbec ale že vôbec netreba.
Ďakujem za túto vzácnu a pritom tak strašidelnú skúsenosť. Ešte nie je úplne zintegrovaná, ešte stále cítim v sebe stopy retraumatizácie a strach. Ale to je všetko potrebné. Žehnám tomuto momentu, pretože priniesol do môjho života obrovskú a novú múdrosť.
Poznanie, ktoré by som inde nenabrala. Nikto by mi ho nebol schopný tak sprostredkovať ako jedna malá žilka. Ďakujem ti posol boží.
Ďakujem ti môj drahý muž, že sa tvoja duša so mnou takto dohodla a toto ku mne priniesla. Si ty predsa len odvážny muž. To si len tak niekto nelajstne takto tancovať na hranici aby si aj jeho blízky niečo tak veľmi dôležité dovolil pochopiť.
