Veľa som sa za posledné dva roky naučila o dráme, ktorú nejaká časť vo mne potrebovala. Neustále prichádzali šoky, haluze, nemilé prekvapenia. Moja energia klesala s každou mojou reakciou.
A tak som začala cítiť, že mi tým sám život posiela veľké učenie. Nemusíš reagovať na všetko. Nemusíš vyčerpávať svoje emočné telo naskakovaním na každého koňa , ktorého ti pošlem. Čím viac budeš nasadať, tým viac ich príde, až sa niečo v tebe unaví a ty to vzdáš.
Čím viac som riešila, tým prázdnejšia som sa cítila. A tak som sa na základe týchto vlastných skúseností rozhodla: Povoliť. Pustiť. Nechať život iba sa diať. Nepotrebuje môj zásah. Čo ja potrebujem, je žiť pokojne, jednoducho, čisto.
Potreba dokazovať, že niečo dokážem, vymizla. Potreba byť najlepšia a dať všetko na pani, zmizla. Boj sa rozpustil v tom najkrutejšom boji – v boji o vlastný pokojný a jednoduchý život.
Na konci workshopu Tanec pre Dušu Ženy v Bratislave som pustila tri posledné piesne s tým, že som vedela, že to úplne stačí ako moje zdieľanie. Vedela som, že tie piesne povedia ženám za mňa viac, než by som dokázala ja slovami.
Vedela som, že i ony svojim tancom ku mne rozprávali najautentickejšie, ako vedia. Nepotrebovala som potvrdenie, že ich to bavilo, že si to užili – lebo som to vnímala. Bolo to vpísané v ich životoch. A v mojom tiež.
Nepotrebujem utvrdenia, pretože na tom, čo ja cítim, by to aj tak nič nezmenilo – ani plus, ani mínus.
Tak cítim, že sa učím. Učím sa celý život nevyskakovať zo seba von a nezbierať drobky potešenia a zážitkov zvonka, nech naplnia prázdno vo mne. Učím sa so sebou žiť – aj v dobách náročných, aj radostných. Dívam sa do seba, čo sa tam deje, o čo sa to zachytáva a čo vo mne si to žiada.
Každý si bude vždy myslieť, žiť a vytvárať v sebe, iba svoj vlastný obraz, ktorý často s realitou nemá vôbec nič spoločné. A tak nechávam to vonku byť. A pozorujem, že nenaskakovať na každého divokého koňa z arény každodenného toku udalostí je zázračnou zložkou života v ľahkosti a jednoduchosti.
S láskou k sebe i k vám,
Marcela
Comments